Po stopách sviečok

Ak chceme pátrať po pôvode sviečok, musíme sa vrátiť až 5 000 rokov dozadu na územie dnešného Egypta. Ich výzor bol však úplne iný, ako ho poznáme dnes. Sviečkou bol stočený kus plátna napustený sezamovým alebo ricínovým olejom, lojom alebo maslom. Aby sa plátno nerozmotávalo, špirálovito sa obviazalo prúžkom tkaniny. Takéto sviečky boli dlhé asi 35 cm a vyrábali sa pod dohľadom poverených úradníkov, ktorí o nich viedli podrobnú evidenciu. Podobná technika výroby prvých sviečok vznikla v starovekom Grécku. Namiesto namáčania plátna používali kusy dreva namočené v nádobách s olejom alebo tukom. Aby sviečky pri horení nečmudili, pridávala sa do tukov soľ, ktorá absorbovala prebytočnú vodu. Sviečky z plátna sa nedali prenášať v ruke, preto sa umiestňovali po troch kusoch do špeciálnych pohárikov a misiek. Tieto nádoby boli prvými predchodcami svietnikov.

Prvé sviečky, ktoré sa ponášali na tie dnešné pochádzajú z polovice 4. stor. n. l.. Mali podobu valca s knôtom v strede a vynašli ich Rimania. V stredoveku sa prvýkrát na ich výrobu použil včelí vosk. Včelí vosk bol výrazne lepší než loj, pretože nedymil a pri horení nezapáchal. Do Európy sa sviečky dostali vďaka rímskej expanzii a stali sa až do 19. storočia najrozšírenejším druhom osvetlenia. Keďže včelí vosk bol drahá surovina, sviečky boli spočiatku len výsadou šľachty a cirkvi. Sviečky z včelieho vosku mali dokonca takú hodnotu, že v 14. storočí nimi bolo čiastočne platené aj služobníctvo kráľovskej rodiny. Sviečky sa dokonca dávali aj do daru vysoko postaveným úradníkom za zásluhy.

V 16. storočí sa výrazne začala zvyšovať životná úroveň, ktorá sa podpísala aj na dostupnosti sviečok. Sviečky sa v tom čase predávali vo zväzkoch po osem, desať alebo dvanásť kusov. Namiesto drahého včelieho vosku sa používal lacnejší loj najmä z oviec a kráv. Tieto sviečky boli tmavej žltastej farby a pri horení odporne zapáchali. Výrobu sviečok ovplyvnil aj rozmach veľrybárskeho priemyslu. Sviečky bolo možné vyrobiť kryštalizáciou spermií alebo z veľrybieho tuku. Tieto sviečky však tiež veľmi zapáchali. O veľký posun vo výrobe sviečok sa postaral vynálezca Joseph Morgan. V roku 1834 predstavil stroj umožňujúci kontinuálnu výrobu lisovaných sviečok. K výraznejšiemu zlacneniu sviečok došlo v roku 1850 použitím parafínu, ktorý sa získaval z dostupných materiálov ako decht, rašelina, ropa alebo uhlie. Vyrobený vosk bol modravo bielej farby, horel čisto a vôbec nezapáchal.

Aj prvé Američanky v období kolonializmu sa snažili vyrobiť sviečky z dostupných surovín. Živočíšny tuk sa pokúšali nahradiť voskom získaným varením šedo zelených plodov kríka Bayberry. Ukázalo sa, že sviečky z tohto vosku nedymili a boli bez zápachu. Celý proces výroby bol však časovo náročný, sviečky boli krehké a museli byť držané v chlade. Preto sa ženy rozhodli vrátiť späť k zapáchajúcim sviečkam z loja. Sviečky Bayberry však úplne nevymizli a o ich návrat sa v 20. storočí postaral podnikateľ so sviečkami Mabel Baker. V Amerike sa tiež traduje, že ak zapálite Bayberry sviečku na Štedrý deň, celý budúci rok budete mať plnú komoru jedla a plné vrecká peňazí.

V rôznych kultúrach nájdeme sviečky s úplne odlišným spôsobom výroby. Čínske a japonské sviečky boli modelované z papierových rúr. Vyrábali sa z vosku hmyzu a miešali sa so semenami rôznych stromov. Knôty sa vyrábali z ryžového papiera. V Indii nebolo možné na výrobu sviečok používať živočíšne tuky kvôli náboženstvu. Indovia sa však vynašli a sviečky vyrobili z odstredeného vosku pri vare škorice. Americkí Indiáni zas vložili mastnú sušenú taveninu do štrbiny na konci tyče a zapálili ju. Škóti chytali vtáky víchrovníčky morské, zabíjali ich a sušili. Keďže tieto zvieratá mali vysoký obsah tuku, ľudia im vkladali do hrdla knôty a mŕtve vtáky slúžili ako sviečky.

Už od počiatkov ľudskej existencie boli ľudia fascinovaní ohňom, cenili si ho a spájali ho s magickými a obradnými rituálmi. Vedci odhalili, že už v roku 165 p. n. l. Židia oslavovali Chanuku – sviatok svetiel s dnešnými predchodcami sviečok. Vo 4. stor. nášho letopočtu používal sviečky aj cisár Konštantín pri oslavách Veľkej noci. Aj dnes nájdeme horiace sviečky v chrámoch a svätyniach každého náboženstva. Určite nám všetkým zíde na um Sviatok zosnulých, kedy si pripomíname pamiatku tých, ktorí už nie sú medzi nami, horiacou sviečkou.

Od prvých sviečok až po súčasnosť prešli už tisíce liet. Hoci už nie sú hlavným zdrojom svetla, ich popularita stále rastie. Slúžia ako moderné dekorácie, zapaľujeme ich pri relaxe a výnimočných príležitostiach. V plameni sviečky je niečo magické a tajomné, čo uchvacuje naše zmysly. Teplé, pokojné a krásne svetlo, ktoré nás môže zahriať v rýchlom, chaotickom a chladnom svete.